14. 10. 2013

NIK TIMKOVÁ

-20%

Výstava Nik Timkovej -20% je malou ukážkou fungovania sústavy súčasného mixu vizuality blogovej identity, módy  a jej pretlmočenia do simulakier používaných v internetovom svete umenia.

Znaky a formy explicitne prebraté z webu autorka premieňa na koláže. Spôsob prezentovania v galérii 207 je preto zaujímavý,  dostáva  totiž iný rozmer, ak si všimneme intervencie ako objekty a podivuhodný „look“ ponúknutej estetiky. Pri kolážach vychádza na povrch autorkina intenzívna obsesia, s ktorou zbiera webový materiál a ďalej  ho prehodnocuje.

Zaujímavé je, že aj napriek zjavnej strate obsahu vo foto-kolážach a upnutiu sa na formu, práca nadobúda iný rozmer, keď podľa autorkiných slov často býva ovplyvnená ďalšími výtvarníkmi, s ktorými spolupracuje. Štýlovo sa  rada zaraduje medzi new gothic art, čo poukazuje na potlačenie individuality na úkor štýlu. Čo je možno na škodu, pretože pluralita umenia sa dá uchopiť rôzne. Možno aj explicitnejšie.

Takýto gesamtkunstwerk, presnejšie difúzia myslí v jej práci však prináša  jeden zo zaujímavých  deleuzovsko-guattariovských princípov do výtvarného umenia, ktorý rozsiahlo popisujú v knihe Tisíc plošín. ( Autori sa v knihe zmieňujú o miešaní myslí a sami píšu jeden cez druhého. Objasňujú niehierarchicke vstupné a výstupné systémy-rhizomy metódou schizofrenie.)

Tak ako pri Nahom obede od Burroughsa s dejovo zložitým prelínaným, nechutným, nezrozumiteľným a zároveň jasným obsahom, sa aj Nik sa snaží používať metaforický  presah-rozsah v podobe „objektíkov“ – vyššie spomenutých dekorov, doplnkov, pridaných k fotkám.

Vyčnievajúca „inštalácia“  z kokosov a sprchového gélu, ktorý z nich vyteká, fungovala určitým spôsobom najlepšie. Metafora gýčovej kúpeľňovej estetiky totiž bola zosilnená zápachom sprchového gélu, koláže  len dopĺňali takýto prejav.

Sprchový gél, ktorý vyznieval ako „Wolverinovo adamantium (látka, z ktorej je kostra komixového hrdinu)“ (čo bol zrejme aj zámer) a hračky pripnute na foto-kolážach, vytvárajú to individuálnejšie v tvorbe Nik.

Problém koláží a ich prezentovania je, že sú ich plné blogy, preto  na nich nahliadam ako na príliš „preinterpretované“ a bez obsahu, ako tapety k malý objektom ktoré som už toľko krát videl. Rozmer „vône“  ktorý  výtvarníčka dosiahla použitím komerčného sprchového gélu bol sám o sebe zaujímavý. Je to faktor, s ktorým sa na výstavách stretávame striedmejšie.

Keď teda čítame výstavu Nik Timkovej v rozmere mixu, simulákra sveta internetu, blogov, módy a trendov, tak nám „posolstvo“ vyznie predvídateľne. Pri tom ako sa snažíme rozpoznať obsah sa môžeme zamyslieť nad tým, do akej miery sú všetky ponúkané informácie známe a nepotrebné.

text: Martin Lukáč

 

foto: Veronika Nehasilová

foto: Teodor Sprock