2. 12. 2013
VLADIMÍR HAVLÍK
Němý film

  

foto: Teodor Sprock

25. 11. 2013
JANA STANULOVÁ
Sebevýklad – živý film

18. 11. 2013
MARTIN KOLAROV
Úžasný kámen a nezralý banán

PLAYLIST POJMOV:

Rezonujúci priestor. Morfing. Selekcia.

Modulácia výšok. Mimetická konfigurácia. Lokálne symbiotické zosúvsťažnenie.

Vstup špecifického artiklu do populárnej kultúry (alebo aj kultúry v širšom slova zmysle), a jeho následné odovzdávanie (i so zmenami v prezentácii) sa zdá byť centrálnym motívom predstavenia Martina Kolarova v Galerii 207, ako utkvelo v pamäti, a to na dvoch dopĺňajúcich sa úrovniach. 

Prvá z nich je v bezčasí: jedná sa o konfiguráciu objektov na vysvietenom bielom sokli. Druhá z nich sa naopak prejavuje ako performatívny akt a vtŕha k objektom a divákovi ako sled akustických „gest“, ktoré na čas ozvučia priestor. Kľúčovú rolu pritom zohráva hlas, prepožičaný modelu tribálnej sochy z Veľkonočného ostrova a podriadený zámeru nasledovať reprodukovanú zvukovú stopu v zozname na mieste volených skladieb. Táto soška je teda použitá ako mikrofón či zariadenie okamžitej transformácie. Z druhej strany ju dopĺňa hladký, biely objekt – kameň a otvorená tuba zubnej pasty, ktorá je akýmsi fluidným momentom, pre mňa istým spôsobom analogickým k tabletu, ktorý autor používal na volenie skladieb.

Pokiaľ v niektorom z predošlých diel Martin Kolarov pracoval aj s otázkou odvoditeľnosti princípu usporiadania priestoru, vychádzajúc z ľudskej mierky, Úžasný kámen a nezralý banán môže byť uplatnením tohto princípu, hoci iba náznakovým. Zreteľný je tu totiž scénografický postup, akési prvotné rozvrhnutie, do ktorého je možné sa snažiť preniknúť spolu s autorom. Už to poskytuje podnet k ďalšiemu uvažovaniu, nielen o konkrétnych objektoch na výstave a autorovom prístupe k ich “využívaniu”, ale aj o tendenciách odhmotnenia, performatívnosti a určitej referenčnosti (spomeňme napr. fenomén post-internetového umenia, apropriáciu kultového, apod.) badateľných v súčasnej tvorbe. Navyše sa zdá, že sa tu jedná skôr o spätnú materializáciu – objekty, vyskytujúce sa spolu na podstavci, pripomínajú obrazové blogy, kde sa vedľa seba ocitajú rôzne vizuálne podnety.

Podstatnou ostáva otázka, do akej miery je tento prístup ešte „nezrelým banánom“; a pokiaľ je zároveň i naznačením ďalšieho smerovania, či tak, ako je tomu v prípade bodmi posiatej banánovej šupky, má nejaké jemu vlastné indikátory zrelosti či vyčerpanosti, prostredníctvom ktorých by bolo možné ho do budúcna opätovne interpretovať.

text: Teodor Sprock

foto: Martin Kolarov

foto: Teodor Sprock

foto: Veronika Nehasilová

11. 11. 2013
DOMINIK FORMAN
Práce

Řekneme-li v dnešní době slovo socialismus, nebo socialistický realismus v současném výtvarném umění, jako první se mi vybaví práce německého umělce Neo Raucha. Jisté asociace s Lipskou školou si při pohledu na obrazy Dominika Formana nemohu odpustit.
Načasování této výstavy po volbách do poslanecké sněmovny, které jsme nedávno absolvovali a ve kterých komunistická strana získala bez mála 15 procent hlasů, je celkem příznačné. Dalo by se říci, že téma výstavy je aktuální. Osobně nejsem zastáncem socialismu jako takového, ale tento romantický výlet na svazáckou schůzi mi byl dobrým rozptýlením při pondělním listopadovém večeru.

Tlumené, skoro „nebarevné“ pastelové barvy, které výtvarník téměř výhradně používá, odsávají z těchto děl emoci: ta díla jsou nakonec svým způsobem prázdná. Prázdná, šedá, depresivní. Přesně taková, jaká byla doba! Výstava v galerii 207 byla složena z obrazů nářadí, klíčů nebo trubek namalovaných převážně na dřevěných deskách, doplňovaly je objekty jako, např. stará žehlička umístěná pod oknem, nebo malba na zdi s nápisem 8 – 10.

Je důležité číst výstavu v kontextu: socialismus jako takový vznikl jako reakce na industrializaci a v ekonomickém smyslu je protiváhou kapitalismu. Obecně vnímám, že paralelou ke kvalitě lidského života je hodnota, která je v současné společnosti masivně vytlačována hlediskem dosaženého výsledku, efektivnosti a výkonu. V dnešní době, kdy převážná většina výnosů všech západních ekonomik je založena na spekulacích a ne na lidské práci, je pro mne téma této výstavy žádoucí.

text: Vladimír Vávra

foto: Teodor Sprock

4. 11. 2013
SVÄTOPLUK MIKYTA
Potenciál

foto: Veronika Nehasilová

21. 10. 2013
ŠTĚPÁN GRYGAR
Fotografie

foto: Teodor Sprock

foto: Veronika Nehasilová

14. 10. 2013

NIK TIMKOVÁ

-20%

Výstava Nik Timkovej -20% je malou ukážkou fungovania sústavy súčasného mixu vizuality blogovej identity, módy  a jej pretlmočenia do simulakier používaných v internetovom svete umenia.

Znaky a formy explicitne prebraté z webu autorka premieňa na koláže. Spôsob prezentovania v galérii 207 je preto zaujímavý,  dostáva  totiž iný rozmer, ak si všimneme intervencie ako objekty a podivuhodný „look“ ponúknutej estetiky. Pri kolážach vychádza na povrch autorkina intenzívna obsesia, s ktorou zbiera webový materiál a ďalej  ho prehodnocuje.

Zaujímavé je, že aj napriek zjavnej strate obsahu vo foto-kolážach a upnutiu sa na formu, práca nadobúda iný rozmer, keď podľa autorkiných slov často býva ovplyvnená ďalšími výtvarníkmi, s ktorými spolupracuje. Štýlovo sa  rada zaraduje medzi new gothic art, čo poukazuje na potlačenie individuality na úkor štýlu. Čo je možno na škodu, pretože pluralita umenia sa dá uchopiť rôzne. Možno aj explicitnejšie.

Takýto gesamtkunstwerk, presnejšie difúzia myslí v jej práci však prináša  jeden zo zaujímavých  deleuzovsko-guattariovských princípov do výtvarného umenia, ktorý rozsiahlo popisujú v knihe Tisíc plošín. ( Autori sa v knihe zmieňujú o miešaní myslí a sami píšu jeden cez druhého. Objasňujú niehierarchicke vstupné a výstupné systémy-rhizomy metódou schizofrenie.)

Tak ako pri Nahom obede od Burroughsa s dejovo zložitým prelínaným, nechutným, nezrozumiteľným a zároveň jasným obsahom, sa aj Nik sa snaží používať metaforický  presah-rozsah v podobe „objektíkov“ – vyššie spomenutých dekorov, doplnkov, pridaných k fotkám.

Vyčnievajúca „inštalácia“  z kokosov a sprchového gélu, ktorý z nich vyteká, fungovala určitým spôsobom najlepšie. Metafora gýčovej kúpeľňovej estetiky totiž bola zosilnená zápachom sprchového gélu, koláže  len dopĺňali takýto prejav.

Sprchový gél, ktorý vyznieval ako „Wolverinovo adamantium (látka, z ktorej je kostra komixového hrdinu)“ (čo bol zrejme aj zámer) a hračky pripnute na foto-kolážach, vytvárajú to individuálnejšie v tvorbe Nik.

Problém koláží a ich prezentovania je, že sú ich plné blogy, preto  na nich nahliadam ako na príliš „preinterpretované“ a bez obsahu, ako tapety k malý objektom ktoré som už toľko krát videl. Rozmer „vône“  ktorý  výtvarníčka dosiahla použitím komerčného sprchového gélu bol sám o sebe zaujímavý. Je to faktor, s ktorým sa na výstavách stretávame striedmejšie.

Keď teda čítame výstavu Nik Timkovej v rozmere mixu, simulákra sveta internetu, blogov, módy a trendov, tak nám „posolstvo“ vyznie predvídateľne. Pri tom ako sa snažíme rozpoznať obsah sa môžeme zamyslieť nad tým, do akej miery sú všetky ponúkané informácie známe a nepotrebné.

text: Martin Lukáč

 

foto: Veronika Nehasilová

foto: Teodor Sprock