18. 11. 2013
MARTIN KOLAROV
Úžasný kámen a nezralý banán

PLAYLIST POJMOV:

Rezonujúci priestor. Morfing. Selekcia.

Modulácia výšok. Mimetická konfigurácia. Lokálne symbiotické zosúvsťažnenie.

Vstup špecifického artiklu do populárnej kultúry (alebo aj kultúry v širšom slova zmysle), a jeho následné odovzdávanie (i so zmenami v prezentácii) sa zdá byť centrálnym motívom predstavenia Martina Kolarova v Galerii 207, ako utkvelo v pamäti, a to na dvoch dopĺňajúcich sa úrovniach. 

Prvá z nich je v bezčasí: jedná sa o konfiguráciu objektov na vysvietenom bielom sokli. Druhá z nich sa naopak prejavuje ako performatívny akt a vtŕha k objektom a divákovi ako sled akustických „gest“, ktoré na čas ozvučia priestor. Kľúčovú rolu pritom zohráva hlas, prepožičaný modelu tribálnej sochy z Veľkonočného ostrova a podriadený zámeru nasledovať reprodukovanú zvukovú stopu v zozname na mieste volených skladieb. Táto soška je teda použitá ako mikrofón či zariadenie okamžitej transformácie. Z druhej strany ju dopĺňa hladký, biely objekt – kameň a otvorená tuba zubnej pasty, ktorá je akýmsi fluidným momentom, pre mňa istým spôsobom analogickým k tabletu, ktorý autor používal na volenie skladieb.

Pokiaľ v niektorom z predošlých diel Martin Kolarov pracoval aj s otázkou odvoditeľnosti princípu usporiadania priestoru, vychádzajúc z ľudskej mierky, Úžasný kámen a nezralý banán môže byť uplatnením tohto princípu, hoci iba náznakovým. Zreteľný je tu totiž scénografický postup, akési prvotné rozvrhnutie, do ktorého je možné sa snažiť preniknúť spolu s autorom. Už to poskytuje podnet k ďalšiemu uvažovaniu, nielen o konkrétnych objektoch na výstave a autorovom prístupe k ich “využívaniu”, ale aj o tendenciách odhmotnenia, performatívnosti a určitej referenčnosti (spomeňme napr. fenomén post-internetového umenia, apropriáciu kultového, apod.) badateľných v súčasnej tvorbe. Navyše sa zdá, že sa tu jedná skôr o spätnú materializáciu – objekty, vyskytujúce sa spolu na podstavci, pripomínajú obrazové blogy, kde sa vedľa seba ocitajú rôzne vizuálne podnety.

Podstatnou ostáva otázka, do akej miery je tento prístup ešte „nezrelým banánom“; a pokiaľ je zároveň i naznačením ďalšieho smerovania, či tak, ako je tomu v prípade bodmi posiatej banánovej šupky, má nejaké jemu vlastné indikátory zrelosti či vyčerpanosti, prostredníctvom ktorých by bolo možné ho do budúcna opätovne interpretovať.

text: Teodor Sprock

foto: Martin Kolarov

foto: Teodor Sprock

foto: Veronika Nehasilová